„To, čo je najosobnejšie, je najuniverzálnejšie.“

Túžime po nových vnemoch, no čoskoro voči nim ľahostajnieme.

Čo pripravila budúcnosť pre túto zvláštnu bytosť, zrodenú z dychu, z pominuteľného tkaniva, a predsa nesmrteľnú, s mocou desivou a božskou?

Psychológ Sydney Jourard skúmal, koľkokrát sa ľudia navzájom dotýkajú, keď sedia spolu na večeri, vo viacerých mestách sveta. V Paríži sa ľudia počas hodiny navzájom dotkli v priemere stopätnásťkrát.

Každý človek je v istom veľmi reálnom zmysle ostrovom sám pre seba; a mosty k iným ostrovom môže budovať iba vtedy, ak je predovšetkým ochotný byť sám sebou a je mu to dovolené.

Človek je plynulý proces, nie pevný a statický útvar; tečúca rieka zmeny, nie blok pevnej hmoty; neustále sa meniace súhvezdie možností, nie nemenné množstvo vlastností.

Som akoby uprostred medzi Bohom a ničotou, umiestnený medzi absolútnym bytím a nebytím.