Zdeněk Matějček

Psychológovia vedia, čo je v línii ľudského rodu pozitívne a čo negatívne, čo robí ľudí šťastnejšími, čo pôsobí, že sa cítia sami so sebou spokojnejší a že sami seba lepšie prijímajú. Je to vtedy, keď žijú, pracujú a milujú v tom poriadku, ktorý bol do človeka vývojom zabudovaný, alebo mu bol daný.

Keby ľudia neboli k sebe od počiatku svojej existencie solidárni, keby si navzájom nepomáhali, tak by človek zrejme už dávno vyhynul, pretože bol veľmi dlho ohrozeným druhom. Prežiť umožnila človeku schopnosť nadväzovať vzájomné vzťahy a vytvárať spoločenstvá.

Psychológ síce nie je Pánboh, ale trochu sa naň hrá, a tak sa aj v tejto situácii ocitá. Pozná príčiny, a preto je aj pre neho hrozne ťažké súdiť a niekedy sa tomu súdeniu zámerne vyhýba.

Treba tiež pamätať, že v strednom veku dieťa spoznáva časový rozmer života, starnutie a smrť. Práve teraz mu dôjde, že raz bude takisto staré ako dedko. Preto by deti v tomto veku mali mať aj kontakt so starými ľuďmi.

Je veľmi nesprávny prístup dospelých, ktorí sa bránia dieťaťu oznámiť, že niekto z jeho okolia, možno aj jeho rodičia, zomrel. Pre deti je naopak dôležité, aby zažili s rodinou jej smútok, aby poznali, ako to všetko okolo smrti konkrétne vyzerá. Na pohrebe všetci plačú, plače aj dieťa a rodina sa zomkne. Pre dieťa je to skôr ochrana.

Deti, ktoré sa nemôžu naučiť čítať a ktorých charakteristiku spoločnosť a škola stále ešte hodnotia ako určitú poruchu či nedostatok, v iných veciach vynikajú. Majú napríklad výbornú fantáziu a predstavivosť alebo neoceniteľnú sociálnu inteligenciu a z nej vyplývajúce schopnosti.

My vlastne nie sme oprávnení niekomu povedať, že jeho individuálny rys je nedostatok alebo porucha. Sám som dnes na niečo také oveľa opatrnejší než predtým. Keď to vyslovím, hneď sa zarazím, pretože to nie je porucha, ale charakteristika. Je to osobitosť druhého človeka.

Vieme, že to nie je vina ani dieťaťa, ani jeho rodičov či školy, ale že dieťa jednoducho má takú funkčnú charakteristiku svojho mozgu. Z toho vyplýva, že tieto deti nebudeme ani zavrhovať, ani trestať, ale budeme im pomáhať. A naša schopnosť pomôcť závisí od toho, ako im rozumieme.

Môžeme povedať, že každý z nás má nejaké individuálne nadanie, každý to máme „namiešané“ inak ako ten druhý. Vo výchove z toho vyplýva, že nemôžeme od všetkých detí chcieť všetko a rovnakým spôsobom v rovnakom čase.

Dnes už vieme, že inteligencia človeka nie je nejaké jedno IQ, ktoré sa pomocou testov vypočíta a ktoré buď človek má, alebo nie, ale je to celý súbor jeho schopností orientovať sa v určitých oblastiach života.