W. E. B. Du Bois

Cez celý smútok Smutných piesní sa vznáša nádej — viera v konečnú spravodlivosť vecí.

Za touto formálnejšou nábožnosťou stojí cirkev často ako skutočný ochranca mravov, posilňovateľ rodinného života a posledná autorita v tom, čo je Dobré a Správne.

Vytyčte hranice zločinu, nespôsobilosti a neresti tak tesne a nekompromisne, ako len chcete, lebo tieto veci treba zakázať; ale farebná hranica tento účel nielenže nesplní, ale ho aj mari.

V každom spoločenstve alebo národe sú práve tieto drobnosti tie, ktoré najťažšie uchopíme a ktoré sú zároveň najpodstatnejšie pre jasnú predstavu skupinového života ako celku.

Čo v mene rozumu očakáva tento národ od ľudu, slabo vyškoleného, hnaného ťažkou ekonomickou súťažou, bez politických práv a so smiešne nedostatočnými obecnými školami?

Odveký jav styku rôznych ľudských rás má v novom storočí dostať nové ilustrovanie.

Vzostup národa, tlačenie sa vpred spoločenskej triedy, znamená trpký zápas, tvrdý a dušu ničiaci boj so svetom, aký málo poznajú a oceňujú priaznivejšie postavené triedy.

Aká zvláštna je to krajina — plná nevyslovených príbehov, tragédie a smiechu a bohatého dedičstva ľudského života; zatienená tragickou minulosťou a ťarchavá budúcim zasľúbením!

Základy poznania v tejto rase, ako aj v iných, musia byť založené hlboko v kolégiu a univerzite, ak chceme postaviť pevnú, trvalú stavbu.

Výcvik pre život učí žiť; ale aký výcvik je tu pre užitočné spolužitie černochov a bielych?