Václav Havel

Dráma predpokladá poriadok. Už len preto, aby mohla – narušením tohto poriadku – prekvapiť.

Bez stále živej a vyjadrovanej skúsenosti absurdity by nebolo dôvodu pokúšať sa robiť niečo zmysluplné.

Ľudský čin sa stáva skutočne dôležitým vtedy, keď vyrastá z jasného vedomia dočasnosti a pominuteľnosti všetkého ľudského.

Triezva vytrvalosť je účinnejšia než nadšené emócie, ktoré sa dajú príliš ľahko každý deň preniesť na niečo iné.

Každý ústupok vyvoláva ďalšie ústupky, nemôžeme cúvnuť, pretože za nami je už len priepasť, musíme dodržiavať svoje sľuby a žiadať, aby ich dodržiavali aj druhí.

Nádej rozhodne nie je to isté ako optimizmus. Nie je presvedčením, že niečo dobre dopadne, ale istotou, že niečo má zmysel, bez ohľadu na to, ako to dopadne.

Snaha venovať sa výlučne literatúre je najklamnejšia vec, a paradoxne, práve literatúra tým často trpí.

Zaviedli sme nový model správania: nepúšťať sa do rozplývavých všeobecných ideologických polemík so stredom, bojovať "len" za konkrétne veci, a byť pripravení bojovať za ne neochvejne až do konca.

Nikto z nás nepozná všetky možnosti driemajúce v duchu obyvateľstva, ani všetky spôsoby, akými nás toto obyvateľstvo dokáže prekvapiť pri správnej súhre udalostí.

Skutočnou skúškou človeka nie je, ako dobre hrá úlohu, ktorú si sám vymyslel, ale ako dobre hrá úlohu, ktorú mu pridelil osud.