Simone de Beauvoir

Spoločnosť sa o jednotlivca zaujíma len potiaľ, pokiaľ je ziskový. Mladí to vedia. Ich úzkosť pri vstupe do spoločenského života zodpovedá úzkosti starých, ktorých z neho vylučujú.

Život má hodnotu dovtedy, kým pripisujeme hodnotu životu druhých – prostredníctvom lásky, priateľstva, rozhorčenia a súcitu.

S životom treba porovnávať skôr starobu než smrť. Staroba je paródiou života, kým smrť z neho robí osud: istým spôsobom ho zachováva tým, že mu dáva absolútny rozmer. Smrť ruší čas.

Nie som schopná pojať nekonečno, a predsa neprijímam konečnosť. Chcem, aby toto dobrodružstvo, ktoré je súčasťou môjho života, pokračovalo bez konca.

Keďže starým je v nás Iný, je prirodzené, že odhalenie nášho veku k nám prichádza zvonku – od druhých. Neprijímame ho ochotne.

Práca má takmer vždy dvojaký charakter: je to otroctvo, únavná drina, ale je aj zdrojom záujmu, stabilizujúcim prvkom a faktorom, ktorý pomáha začleniť pracujúceho do spoločnosti.

Je na človeku, aby uprostred sveta daného ustanovil vládu slobody.

Keď zrušíme otroctvo polovice ľudstva spolu s celým systémom pokrytectva, ktorý z neho vyplýva, vtedy „rozdelenie“ ľudstva odhalí svoj skutočný význam a ľudský pár nájde svoju pravú podobu.

Emancipovať ženu znamená odmietnuť ju uzavrieť do vzťahov, ktoré má k mužovi, nie ich jej odopierať: nech má svoju nezávislú existenciu a bude naďalej existovať aj pre neho; navzájom sa uznávajúc za subjekty, každý z nich zostane pre druhého zároveň iným.

Skutočnosť, že sme ľudské bytosti, je nekonečne dôležitejšia než všetky osobitosti, ktoré ľudské bytosti navzájom odlišujú; nikdy nie je to dané, čo prepožičiava nadradenosť: „cnosť“, ako ju nazývali starovekí, sa vymedzuje na úrovni „toho, čo závisí od nás“.