Marshall B. Rosenberg

Aby sme sa uistili, že poslaná správa je aj tá prijatá, poprosme poslucháča, nech nám ju zopakuje.

Keď používame jazyk, ktorý popiera slobodnú voľbu (napríklad slová ako mal by som, musím, treba, nemôžem, mám sa a podobne), naše správanie vychádza z hmlistého pocitu viny, povinnosti alebo záväzku.

Nenásilná komunikácia od nás nevyžaduje, aby sme zostali úplne objektívni a nikdy nehodnotili. Vyžaduje si len to, aby sme udržiavali oddelenie medzi pozorovaním a hodnotením. Nenásilná komunikácia je procesným jazykom, ktorý odrádza od statických zovšeobecnení – hodnotenia majú namiesto toho vychádzať z pozorovaní viazaných na konkrétny čas a kontext.

Táto ťažkosť s rozpoznávaním a vyjadrovaním pocitov je bežná a podľa mojich skúseností sa vyskytuje obzvlášť často u právnikov, inžinierov, policajtov, firemných manažérov a profesionálnych vojakov – u ľudí, ktorých profesijné kódexy im prejavovanie emócií neschvaľujú.

Keď začneme druhých prosiť, aby nám zopakovali, čo od nás počuli, môže nám to najprv pripadať trápne a nezvyčajné, pretože takéto žiadosti sa kladú len zriedka. Keď zdôrazňujem, aké dôležité je vedieť si vyžiadať spätné zopakovanie, ľudia často vyjadrujú obavy. Boja sa reakcií typu: „Čo si o mne myslíte – že som hluchý?" alebo „Nechajte si tie svoje psychologické hry." Aby sme takýmto reakciám predišli, môžeme druhým vopred vysvetliť, prečo ich niekedy poprosíme, aby nám zopakovali naše slová. Jasne im povieme, že netestujeme ich schopnosť počúvať, ale overujeme si, či sme sa vyjadrili zrozumiteľne. Ak by však poslucháč odpovedal: „Počul som, čo ste povedali, nie som hlúpy!", máme možnosť sústrediť sa na jeho pocity a potreby a spýtať sa – nahlas alebo v duchu – „Hovoríte, že sa cítite podráždený, pretože chcete, aby sa rešpektovala vaša schopnosť veciam rozumieť?"

Ako sa naučíme dávať zo srdca tak, aby dávanie pôsobilo ako prijímanie? Keď sa veci dejú ľudským spôsobom, myslím si, že nedokážete rozoznať darcu od príjemcu. Dávanie prestáva byť radosťou iba vtedy, keď spolu jednáme spôsobom, ktorý nazývam odsudzujúcim či posudzujúcim.

On tu nie je preto, aby robil šťastným mňa, ani ja tu nie som preto, aby som robil šťastným jeho.

Súdy o druhých sú odcudzeným vyjadrením našich vlastných nenaplnených potrieb.

Čím jasnejšie vieme, čo chceme od druhého človeka späť, tým je pravdepodobnejšie, že naše potreby budú naplnené.

Všetok hnev vnímam ako výsledok myslenia, ktoré odcudzuje život a podnecuje násilie. V jadre každého hnevu je potreba, ktorá nie je naplnená. Hnev preto môže byť užitočný, ak ho použijeme ako budík, ktorý nás prebudí – aby sme si uvedomili, že máme nenaplnenú potrebu a že myslíme spôsobom, ktorý jej naplnenie robí nepravdepodobným. Aby sme hnev naplno vyjadrili, potrebujeme si plne uvedomiť svoju potrebu. Naplnenie potreby si zároveň vyžaduje energiu. Hnev však túto energiu odčerpáva tým, že ju smeruje k trestaniu druhých namiesto napĺňania našich potrieb. Namiesto oddávania sa „spravodlivému rozhorčeniu" odporúčam spojiť sa empaticky s vlastnými potrebami alebo s potrebami druhých. Môže to vyžadovať dlhý nácvik, počas ktorého si znova a znova vedome nahrádzame vetu „Som nahnevaný, pretože oni..." vetou „Som nahnevaný, pretože potrebujem...". Používajte hnev ako budík.