Jozef Kroner

Slovensko zvyknem nazývať svojim. Privlastňujem si ho tak, ako to robíme s veľkou a jedinou láskou. Vždy som ochotný vziať ho pod ochranu, zastať sa ľudí, ktorí tu žijú, pretože som jeden z nich, mám tu domov, spájajú nás spoločné radosti a bôle. Pupočnú šnúru, ktorá ma spája s rodnými Kysucami čas odlúčenia neodstrihol. Keď človek nemá miesto odkiaľ prichádza, tak nikde nie je doma.

Svoje životné i pracovné problémy som si vlastne vyriešil vždy pri vode. Naši dedovia nám nechali čisté, plné šantivého života. Lenže čo my necháme našim vnukom. Lebo niet strašnejšieho ako keď zomiera rieka. Pretože s riekou zomiera aj človek.

Toto sú moje postavy. Každá z nich, to je kus môjho života. Mal som ich všetky rád, no predsalen tie, s ktorými som sa mohol podeliť o vlastnú filozofiu, vlastný pohľad na život a na svet mi boli srdcu najbližšie, lebo niet krajšieho pocitu ako keď herec sa prediera k pravde prostredníctvom svojho umenia, svojou postavou.