James Joyce

Sám píšem vždy o Dubline, pretože ak sa dostanem k srdcu Dublinu, dostanem sa k srdcu všetkých miest sveta. V jednotlivom je obsiahnuté všeobecné.

Dnes sa tomu smejem, teraz, keď som z toho mal všetok osoh. Nech most vybuchne, len čo som previedol svoje vojská... Napriek tomu bola tá kniha strašným rizikom. Priesvitný lístok ju oddeľuje od šialenstva.

Niet minulosti ani budúcnosti; všetko plynie vo večnej prítomnosti.

Požiadavka, ktorú mám na svojho čitateľa, je, aby venoval celý svoj život čítaniu mojich diel.

Keby som sa toho hneď vzdal, stratil by som nesmrteľnosť. Dal som do toho toľko hádaniek a záhad, že profesori budú storočia zaneprázdnení hádkami o tom, čo som tým myslel, a to je jediný spôsob, ako si zabezpečiť nesmrteľnosť.

Veľká časť každej ľudskej existencie sa prežíva v stave, ktorý sa nedá vyjadriť bdelým jazykom, hotovou gramatikou a rýchlym dejom.

Škoda, že verejnosť bude v mojej knihe žiadať a nájde morálku — alebo horšie, môže ju vziať nejako vážnejšie, a na česť gentlemana, nie je v nej ani jediný vážny riadok.

Chcem podať obraz Dublinu taký úplný, že keby mesto náhle zmizlo z povrchu zeme, dalo by sa podľa mojej knihy obnoviť.

Písanie po anglicky je najgeniálnejšie mučenie, aké bolo kedy vymyslené za hriechy spáchané v predchádzajúcich životoch. Anglické čitateľstvo vysvetľuje prečo.

Priznávam, že nevidím, načo je dobré chrliť hromy a blesky proti anglickej tyranii, kým rímska tyrania sídli v paláci duše.