Ingmar Bergman

Filmové médium je akási mágia... Polovicu času, keď sledujete film, sedíte v úplnej tme. Nie je to fascinujúce? To je mágia.

Ako dieťa som si predstavoval dušu ako draka, tieň vznášajúci sa vo vzduchu ako modrý dym - obrovské okrídlené stvorenie, napoly vtáka, napoly rybu. No vnútri toho draka bolo všetko červené.

Človek sa oslobodil, strašne a závratne slobodne. Náboženstvo a umenie sa udržiavajú pri živote iba pre sentimentalitu, ako konvenčná zdvorilosť voči minulosti.

Moja hra sa začína tým, že herec zíde dolu k publiku, kde uškrtí kritika, potom nahlas prečíta z malej čiernej knižočky všetky poníženia, ktoré si doň zaznamenal. Potom vyvrhne na publikum a nakoniec odíde a strelí si guľku do hlavy.

Vždy je to tak: keď ťa bolí zub, jazyk sa k nemu stále vracia. Rany si vždy vedomý.

Bol by som šťastnejší, keby som zostal v anonymite.

Je to vaše porozumenie, ktoré ich privádza k životu. Je to vaša ľahostajnosť, ktorá ich zabíja. Dúfam, že to pochopíte - že si z kina odnesiete zážitok, náhly nápad, alebo azda otázku.

Nevyhnutné ilúzie nám umožňujú žiť.

Je hrozné vidieť vlastný zmätok a rozumieť mu.

Bol som hlboko zamilovaný do svojej matky. Bola veľmi krásna a v mnohom nedosiahnuteľná... Jednou vecou som si však bol úplne istý: miloval som ju vášnivo.