Immanuel Kant

Ľudský rozum má ten zvláštny osud, že je v jednom druhu svojho poznania sužovaný otázkami, ktoré si vzhľadom na samu povahu rozumu nemôže odopierať, no na ktoré, pretože prevyšujú všetky jeho schopnosti, tiež nemôže odpovedať.

Tvrdím, že v každej osobitnej prírodnej náuke možno nájsť toľko vlastnej vedy, koľko je v nej matematiky.

Ľudský rozum sa tu, tak ako inde, vo svojom čistom použití, kým nebol podrobený kritickému skúmaniu, najprv pokúsil o všetky možné mylné cesty, kým sa mu podarilo nájsť tú jedinú pravú.

V ríši účelov má všetko buď cenu, alebo dôstojnosť. Čo má cenu, na miesto toho možno postaviť aj niečo iné ako ekvivalent; čo však prevyšuje každú cenu, a teda nepripúšťa nijaký ekvivalent, to má dôstojnosť.

Konaj tak, aby si ľudstvo, tak vo svojej vlastnej osobe, ako aj v osobe každého druhého, používal vždy zároveň ako účel, a nikdy len ako prostriedok.

Moralita je teda vzťah konania k autonómii vôle, čiže k možnému všeobecnému zákonodarstvu prostredníctvom jej maxím.

Konaj vždy len podľa takej maximy, o ktorej môžeš zároveň chcieť, aby sa stala všeobecným zákonom.

Na svete, ba dokonca ani mimo neho, si nemožno myslieť nič, čo by bolo možné bez obmedzenia pokladať za dobré, okrem dobrej vôle.

Dejiny ľudského rodu možno vo veľkom celku vnímať ako uskutočňovanie skrytého plánu prírody.

Z tak pokriveného dreva, akým je človek, nemožno vytesať nič celkom rovné.