Immaculee Ilibagiza

Odpustenie je jediné, čo môžem ponúknuť.

V tú noc som sa modlila s čistým svedomím a čistým srdcom. Prvýkrát odvtedy, čo som vošla do tej kúpeľne, som spala v pokoji.

Milovala som modlenie, chodenie do kostola a všetko, čo súviselo s Bohom. Obzvlášť som milovala Pannu Máriu a verila som, že je mojou druhou mamou, ktorá nado mnou bdie z neba.

Bola som živým dôkazom sily modlitby a pozitívneho myslenia, ktoré sú v skutočnosti takmer to isté. Boh je zdrojom všetkej pozitívnej energie a modlitba je najlepší spôsob, ako sa napojiť na Jeho silu.

Mami, mysli na všetko dobré, čo sa nám môže stať, namiesto premýšľania nad tým, čo by sa mohlo pokaziť.

Je to tá istá sila, ktorú cítim, ako ma poháňa vpred do ďalšej fázy môjho života. Boh zachránil moju dušu a ušetril môj život z nejakého dôvodu: nechal ma nažive, aby som svoj príbeh povedala ostatným a ukázala čo najviac ľuďom uzdravujúcu silu Jeho lásky a odpustenia.

Svet už niečo podobné zažil mnohokrát predtým. Po tom, čo sa to stalo v nacistickom Nemecku, všetky veľké a mocné krajiny prisahali: „Nikdy viac!“ A predsa sme tu boli – šesť neškodných žien schúlených v tme, odsúdených na smrť len preto, že sme sa narodili ako Tutsijky. Ako sa mohla história zopakovať? Ako sa mohlo toto zlo znova vynoriť? Prečo bolo diablovi dovolené kráčať medzi nami nepovšimnuto a otravovať srdcia a mysle, kým nebolo neskoro?

Uvedomila som si, že môj boj o prežitie tejto vojny sa bude musieť odohrať vo mne samej.

Zabiť nás môžu len raz.

No naučila som sa, že Boh nám nikdy neukáže niečo, na čo nie sme pripravení pochopiť. Namiesto toho nám dovolí vidieť to, čo potrebujeme vidieť, vtedy, keď to potrebujeme vidieť. Počká, kým sa naše oči a srdcia neotvoria voči Nemu, a keď sme pripravení, postaví nás na cestu, ktorá je pre nás najlepšia... ale kráčať po nej musíme my sami.