Odpustiť mužom, ktorí zabili mojich rodičov a brata, bol proces – cesta do čoraz hlbšej modlitby.
Schopnosť Tutsijov odpúšťať je individuálna záležitosť, na úrovni srdca.
Modlitbu Pána som sa modlila stokrát v nádeji, že odpustím vrahom, ktorí vraždili všade okolo mňa. Bolo to zbytočné – zakaždým, keď som sa dostala k časti, kde som prosila Boha, aby „odpustil tým, čo sa proti nám prehrešujú“, mi vyschlo v ústach. Nedokázala som tie slová vysloviť, pretože som naozaj necítila to, čo vyjadrovali. Moja neschopnosť odpustiť mi spôsobovala ešte väčšiu bolesť ako úzkosť z odlúčenia od rodiny a bola horšia než fyzické utrpenie z toho, že ma neustále niekto lovil.
Vedela som, že moje srdce a myseľ budú vždy v pokušení cítiť hnev – hľadať vinníka a nenávidieť. Rozhodla som sa však, že keď na mňa dorazia negatívne pocity, nebudem čakať, kým narastú a rozjatria sa. Vždy sa okamžite obrátim k Zdroju všetkej skutočnej sily: obrátim sa k Bohu a nechám Jeho lásku a odpustenie, aby ma chránili a zachránili.
Nech robíme čokoľvek, výstrednosť si vždy nájde miesto v srdci človeka, tam, kde sídli samota. No našou úlohou nie je vypustiť ju na svet, ale bojovať proti nej v sebe aj v druhých.
Nemôže byť ani reči o kázaní o etike. Vychádzam tu z princípu jeho nevinnosti. Táto nevinnosť sa treba obávať.