Gabor Mate

Fyziologický stres je teda spojivom medzi osobnostnými rysmi a chorobou.

Dospelí závidia otvorenému srdcu a otvorenej mysli, s akými deti objavujú svet; keď vidíme ich radosť a zvedavosť, túžime po vlastnej stratenej schopnosti žasnúť s doširoka otvorenými očami.

Keďže silné jadro vlastného ja závisí od prijatia pocitov, byť odpojený od svojej citovej stránky znamená byť odpojený sám od seba.

Najlepším postojom, aký môžeme prijať, je súcitná trpezlivosť, ktorá musí zahŕňať aj toleranciu voči zlyhaniu.

Ako sa deti stávajú čoraz menej prepojené s dospelými, čoraz viac sa spoliehajú jeden na druhého; celý prirodzený poriadok vecí sa mení.

Konečným cieľom prírody je podporiť rast jednotlivca od absolútnej závislosti k nezávislosti – presnejšie, k vzájomnej previazanosti dospelých ľudí žijúcich v komunite.

Spoločnosť, ktorá nedokáže oceniť spolupatričnosť – našu potrebu niekam patriť, starať sa jeden o druhého a cítiť, ako k nám prúdi starostlivá energia –, je spoločnosťou odvrátenou od podstaty toho, čo znamená byť človekom.

Platí to aj pre nás: bez citovej zraniteľnosti niet rastu.

Chronický hnev naproti tomu zaplavuje systém stresovými hormónmi ďaleko za vymedzený čas.

Súcitná zvedavosť voči sebe samému neznamená, že sa nám má páčiť všetko, čo o sebe zistíme, iba to, že sa na seba pozeráme s rovnakým neodsudzujúcim prijatím, aké by sme chceli poskytnúť komukoľvek inému, kto trpel a potreboval pomoc.