Emily Dickinson

Kázal o „šírke“, kým ho neprichytili na úzkosti — širokí sú príliš široki na vymedzenie; a o „pravde“, kým sa neukázal ako luhár — pravda nikdy nevyvešuje značku.

Radosť sa stáva obrazovou, keď sa na ňu pozeráme cez bolesť — krajšia, pretože je nemožné, aby bol nejaký zisk.

Zametanie srdca a odkladanie lásky, ktorú už nebudeme chcieť používať až do večnosti.

Potichu sa spýtal, prečo som zlyhala. „Pre krásu,“ odvetila som. „A ja pre pravdu — obe sú jedno; sme bratia,“ povedal.

Tichá ľahostajnosť smrti — nijaký úsvit ju nezobudí; pomalé slabiky archanjela ju musia prebudiť.

A potom bývať vo vladárskych stodolách a presnívať dni — tráva má tak málo roboty, že by som chcela byť senom!

Včela sa ma nebojí, poznám motýľa; pekní ľudia v lese ma srdečne prijímajú.

Keby som ťa mohla vidieť o rok, navinula by som mesiace do klbiek a uložila ich do oddelených zásuviek, kým ich čas nenastane.