Výroky o smútku

Sme opustení ako deti stratené v lese. Keď stojíš predo mnou a pozeráš sa na mňa, čo vieš o žiali, ktorý je vo mne, a čo ja viem o tom tvojom?

Som teraz najúbohejší človek, aký žije. Keby sa to, čo cítim, rozdelilo rovným dielom medzi celú ľudskú rodinu, na zemi by nezostala jediná veselá tvár.

Sú dni, keď po pretekoch prídem na izbu a plačem. Nespím. Hlavou mi idú myšlienky, že mi to nejde, že už nedokážem byť lepšia.

...nežne smutní sú všetci moji obľúbenci: nežný smútok sála z Debussyho, z Chaplina, z Čajkovského...

Nehľadám nejaký slávnostný, posledný moment na kurte. Som hrozná v lúčení sa, najhoršia na svete.