Výroky o prírode

Človeka už nebolo možné považovať za Pána tvorstva, bytosť oddelenú od zvyšku prírody.

Celá divokosť Prírody rozpráva ten istý príbeh: otrasy a výbuchy zemetrasení, sopiek, gejzírov, revúce, hrmiace vlny a záplavy, tichý výstup miazgy v rastlinách, búrky všetkého druhu – to všetko sú usporiadané, krásu tvoriace údery lásky srdca Prírody.

Keby sme len boli počúvali vedcov, ktorí študujú zoonotické choroby a dlho varovali, že taká pandémia je nevyhnutná, ak budeme naďalej neúctivo zaobchádzať s prírodou a so zvieratami. Ale ich varovania zostali bez odozvy. Nepočúvali sme a teraz platíme hrozivú cenu.

Daždivý deň je ideálny čas na prechádzku lesom. Vždy som si to myslela; lesy Maine nikdy nevyzerajú tak sviežo a živo ako za vlhkého počasia. Vtedy všetky ihličky na stálozelených stromoch nosia pošvu zo striebra; paprade sa zdajú vyrásť do takmer tropickej bujnosti a každý list má svoj okraj z krištáľových kvapiek.

Hovorilo sa, že na miestach ako toto príroda nakoniec nedokázala podporiť človeka; pravda je presne opačná: tu človek nedokázal podporiť prírodu. Pred desaťtisíc rokmi človek považoval prírodný svet za božský, ale keď domestikoval zvieratá a rastliny, príroda stratila časť svojej tajomnosti a javila sa už len ako špajza, ktorú možno beztrestne vykrádať.