V jednej básni T. S. Eliota je vták, ktorý hovorí, že ľudstvo nesnesie priveľa skutočnosti; ale vták sa mýli. Človek dokáže osemdesiat rokov znášať celú váhu vesmíru. Čo nesnesie, je neskutočnosť.
Ako sme videli, v kvantovej mechanike je normou neurčitá, rozmazaná, hybridná realita pozostávajúca z mnohých prameňov, ktorá sa kryštalizuje do známejšej, určitej reality, až keď sa vykoná vhodné pozorovanie.
Ak sa superstrunová teória ukáže ako správna, budeme nútení prijať, že realita, ktorú sme poznali, je len jemný šifón prehodený cez hrubú a bohato štruktúrovanú kozmickú látku.
Hlavným ponaučením, ktoré z vedeckého skúmania za posledné storočie vyplynulo, je to, že ľudská skúsenosť je často zavádzajúcim sprievodcom pravej povahy skutočnosti.
Svet každodennosti sa zrazu zdal byť len obráteným kúzelníckym číslom, ktoré uspáva svoje publikum, aby verilo obvyklým, známym predstavám o priestore a čase, zatiaľ čo úžasná pravda kvantovej reality zostáva starostlivo strážená trikmi prírody.
Skutočnosť možno vôbec nie je taká, akou si ju predstavujem. Možno v skutočnosti vôbec neexistuje. Možno existuje iba ako túžba.