Naozaj nevidím konflikt medzi kostolom a filmom, posvätným a svetským. Samozrejme, existujú veľké rozdiely, ale vidím aj veľké podobnosti medzi kostolom a kinom. Oboje sú miesta, kde sa ľudia schádzajú a zdieľajú spoločný zážitok. Verím, že vo filmoch je spiritualita, aj keď nie taká, ktorá by mohla nahradiť vieru.
Žijeme v tom, čo Gréci nazývali pravým časom pre „premenu bohov“.
Pre ľudí Západu je obzvlášť dôležité pochopiť, že vysokí lámovia, zenoví majstri a hinduistickí guruovia v disciplíne jógy sú ľudské bytosti, nie nadľudia. Nesmieme ich stavať, ako sme postavili Ježiša Krista, na piedestály úcty natoľko vysoké, že sa automaticky vylučujeme z ich stavov vedomia.
Priznávam, že nevidím, načo je dobré chrliť hromy a blesky proti anglickej tyranii, kým rímska tyrania sídli v paláci duše.
Náboženstvo, pokiaľ je zdrojom útechy, je prekážkou pravej viery; a v tomto zmysle je ateizmus očistou. Musím byť ateistkou s tou časťou seba, ktorá nie je stvorená pre Boha. Medzi tými, v ktorých sa nadprirodzená časť nich samých neprebudila, majú ateisti pravdu a veriaci sa mýlia.
Niekedy som si povedala, že keby na dverách kostolov visel oznam zakazujúci vstup každému s príjmom nad istú sumu, a to nízku, hneď by som sa obrátila.