„Kolíska je prvou izbou v škole života a to, čo sa tam naučíme, trvá až do hrobu.“

Po dlhom premýšľaní a pozorovaní som dospela k záveru, že deti nikdy neplačú, pokiaľ im nie je nepohodlne.

Dobre si pamätám zúfalstvo, ktoré som v tých rokoch cítila, keď som pochopila celú situáciu, nad neustálym stiesňovaním a mrzačením života dieťaťa.

Deti dychtia po poznaní vonkajšieho sveta; ich rodičia ho už poznajú príliš dobre.

Chce pracovať samo, mieriť na nejaký inteligentný cieľ, mať pohodlie vo vlastnom živote.

Dieťa sa iste mení v muža silou božského pôsobenia, podobného tomu, ktorým sa z ničoho stalo dieťaťom.

Deti musia rásť nielen telom, ale aj duchom, a matka túži sledovať tajomnú duchovnú cestu milovaného, ktorý bude zajtra inteligentným, božským výtvorom, človekom.