Nemám rád šprint z vlaku rozjazdenia. Milujem tie chaotické šprinty, keď je celá cesta plná jazdcov naprieč a ja sa môžem prekľučkovať.
Práve na hranici bolesti a utrpenia sa oddeľujú muži od chlapcov.
Ak si niekto všimne, že mimo davu stojí jednotlivec, ktorý sa naozaj a skutočne bojí — nie davu, ale Boha —, tak sa isto stane terčom istého výsmechu.
Rímsky cisár sediaci pri stole obklopený svojou telesnou strážou je veľkolepý pohľad, no keď je dôvodom strach, veľkoleposť bledne.
Úzkosť možno prirovnať k závratu. Ten, koho oko náhodou pohliadne dolu do zívajúcej priepasti, dostane závrat. No aká je toho príčina? Rovnako je v jeho vlastnom oku, ako v priepasti — veď stačilo, aby sa nebol pozrel dolu. Preto je úzkosť závratom slobody, ktorý sa objavuje vtedy, keď duch chce ustanoviť syntézu a sloboda pohliadne dolu do svojej vlastnej možnosti, chytajúc sa konečnosti, aby sa oň oprela. Sloboda podľahne závratu. Ďalej za tento bod psychológia nemôže a ani nechce ísť. V tom istom okamihu sa všetko zmení, a sloboda, keď sa opäť pozdvihne, vidí, že je vinná. Medzi týmito dvoma okamihmi leží skok, ktorý nevysvetlila a ani nemôže vysvetliť nijaká veda. Ten, kto sa previní v úzkosti, previní sa takou nejednoznačnou vinou, akú je vôbec možné mať.
Možnosť slobody nespočíva v schopnosti voliť medzi dobrom a zlom. Tou možnosťou je schopnosť byť schopný. V logickom systéme je pohodlné povedať, že možnosť prechádza do skutočnosti. V skutočnosti to však už také pohodlné nie je a je potrebný sprostredkujúci člen. Týmto sprostredkujúcim členom je úzkosť, no tá kvalitatívny skok nevysvetľuje o nič viac, než ho dokáže eticky ospravedlniť. Úzkosť nie je ani kategóriou nutnosti, ani kategóriou slobody; je to zapletená sloboda, v ktorej sloboda nie je slobodná sama v sebe, ale je zapletená — nie nutnosťou, ale sama sebou.