A tak vás v túto dojímavú hodinu žiadam, aby ste sa ku mne pripojili v modlitbe: Všemohúci Bože, naši synovia, pýcha nášho národa, sa dnes vydali na mocné dielo, na boj o zachovanie našej republiky, nášho náboženstva a našej civilizácie a o oslobodenie trpiaceho ľudstva. Veď ich priamo a verne; daj silu ich ramenám, pevnosť ich srdciam, stálosť v ich viere.
Keď čítaš Božie slovo, pri všetkom, čo čítaš, si neprestajne hovor: Je to ku mne, kto hovorí — to je vážnosť, presne to je vážnosť.
Teraz ide o toto: pohoršíš sa, alebo uveríš? Ak uveríš, prekonáš možnosť pohoršenia a prijmeš kresťanstvo za akýchkoľvek podmienok.
Kresťanstvo je absolútno. Kresťanstvo prišlo na svet ako absolútno, nie, po ľudsky povedané, ako útecha; naopak, neustále hovorí o tom, ako musí kresťan trpieť, čiže o tom, ako človek, aby sa stal a zostal kresťanom, musí zniesť utrpenia, ktorým by sa mohol vyhnúť jednoducho tak, že by sa kresťanom nestal.
Veriaci si po ľudsky uvedomuje, aké ťažké je utrpenie, no v úžase viery nad tým, že mu je na osoh, nábožne hovorí: Je to ľahké. Po ľudsky hovorí: Je to nemožné, no znova to hovorí v úžase viery, že to, čo po ľudsky nemôže pochopiť, mu je na osoh. Inými slovami, keď je rozumnosť schopná vnímať osoh, viera nevidí Boha; no keď v temnej noci utrpenia rozumnosť nevidí ani na dlaň pred sebou, vtedy viera vidí Boha, lebo viera vidí najlepšie v tme.
Porozumieť sebe samému v existencii je kresťanský princíp, s tým rozdielom, že toto ja dostalo oveľa bohatšie a oveľa hlbšie určenia, ktoré je ešte ťažšie pochopiť spolu s existovaním. Veriaci je subjektívnym mysliteľom, a rozdiel je iba medzi prostým človekom a prostým múdrym človekom.