„S počasím je to ako s vládou – vždy robí zle.“

Slnečné svetlo je životná miazga prírody.

Znova a znova vidíme v motýľovi myšlienku transcendencie. V lese nevidíme nehybné, ale usilujúce. Vo vode, ktorá navždy odchádza a navždy sa vracia, prežívame večnosť.

Keď sa ku mne priplíži osamelosť, vyjdem do polí a pozorujem usporiadanosť sveta.

Pre mňa bolo dôležité byť sama; samota bola predpokladom na to, aby som bola otvorene a radostne vnímavá a prijímavá voči svetu listov, svetla, spevu vtákov, kvetov a tečúcej vody.

Ale úsvit – úsvit je dar. O človeku sa mnoho prezrádza podľa jeho vášne alebo ľahostajnosti k tomuto otváraniu dverí dňa. Nikto, kto miluje úsvit a je vonku, aby ho videl, by mi nemohol byť cudzí.

A toto som sa naučila: že odlišnosť sveta je protilátkou proti zmätku, že stáť v tejto odlišnosti – v kráse a tajomstve sveta, vonku na poliach alebo hlboko v knihách – môže znovu dôstojne ozdobiť aj najviac pobodané srdce.