„Žiť na takom mieste znamenalo pre Isabel držať celý deň pri uchu lastúru z mora minulosti.“

V tomto smere mi už ušiel vlak, ale našťastie máme stále dosť divákov, ktorí túžia vrátiť sa do tej minulosti.

Ak z niektorých ľudí nakoniec neurobí luhárov sentiment, urobí z nich ich prirodzene hrozná pamäť.

Hudba života by zmĺkla, keby sa struny pamäti pretrhli.

Lebo všetko sa javí príjemné cez zjemňujúcu hmlu času.

Milujeme staré veci – staré tváre, staré knihy, staré vtipy.

Čas položil na ranu svoju hojivú ruku vtedy, keď sa dokážeme obzrieť za bolesťou, pod ktorou sme kedysi omdlievali, a v našich srdciach sa nezdvihne ani horkosť, ani zúfalstvo.