Na prahu poslednej dekády tohto storočia som optimistický – prastaré hodnoty, ktoré podopierali ľudstvo, sa dnes opäť presadzujú a pripravujú nás na láskavejšie a šťastnejšie dvadsiate prvé storočie.
Neexistuje niečo ako absencia viery – vždy ide o nejaký jej druh: buď optimizmus, alebo cynizmus a zúfalstvo.
Keď som vážne naladený, zdá sa mi, že nelogickí sú tí, ktorí pociťujú odpor k smrti. Pokiaľ vidím, život sa skladá výlučne z hrôz, nepríjemností a banalít, ktoré sa raz spájajú, raz striedajú.
Pesimista sa sťažuje na vietor. Optimista očakáva, že sa zmení. Vodca upravuje plachty.
„Optimizmus,“ povedal Cacambo, „čo to je?“ „Ach,“ odpovedal Candide, „je to tvrdohlavé presadzovanie, že všetko je najlepšie, keď je to najhoršie!“
Optimistovo potešenie bolo prozaické, lebo lipnulo na prirodzenosti všetkého; kresťanské potešenie bolo básnické, lebo lipnulo na neprirodzenosti všetkého vo svetle nadprirodzena.
Zlo pesimistu teda nie je v tom, že karhá bohov a ľudí, ale v tom, že nemiluje to, čo karhá — nemá túto základnú a nadprirodzenú vernosť veciam.
Ďalšie od autora Dalajláma XIV.