Simone Biles

Schopnosť točiť sa, keď sa vrátim, sa vráti, ale stále sa bojím robiť gymnastiku.

Je to ťažké. A nemyslím si, že ľudia chápu, akým rozsahom si prechádzam.

Určite to vnímam ako úľavu, ale prejsť si tým nie je jednoduché.

Nie som ďalší Usain Bolt ani Michael Phelps. Som prvá Simone Biles.

Nikoho to neprekvapuje viac než mňa samotnú, že malé dievčatko so silnými svalmi sa napokon vydalo cestou z pestúnskej starostlivosti až na olympijský štadión v brazílskom Riu de Janeiro.

Chcela som, aby si každé dieťa, bez ohľadu na rasu, mohlo pri pohľade na moje víťazstvo na majstrovstvách sveta povedať: aj ja môžem snívať veľké sny. Chcela som, aby vedeli, že ísť za svojimi snami - nielen v gymnastike, ale vo všetkom - by nemalo mať nič spoločné s farbou ich pokožky.

Dokázala som to - nazvala som ich mama a otec! Adria a ja sme boli konečne a navždy doma.

Kedysi som váhala poraziť tieto dievčatá, pretože som sa bála, že ma potom nebudú mať rady. Teraz som pochopila, aké mylné takéto uvažovanie bolo. Každá z nás roky pracovala na tom, aby si vydobyla svoje miesto na tejto scéne. Súťažiť zo všetkých síl vo všetkých disciplínach bolo tou najväčšou úctou, akú som im aj sebe mohla preukázať.

Ale napokon je to tak, že chceme odtiaľto odísť po vlastných nohách, nie byť odtiaľto odnesení na nosidlách. Jednoducho si už neverím tak ako predtým.

Nie sme len športovci alebo zábava - sme aj ľudia a máme skutočné emócie. Niekedy si ľudia neuvedomujú, že v zákulisí sa u nás deje čosi, čo nás ovplyvňuje vždy, keď ideme súťažiť.