„Dokázala som to - nazvala som ich mama a otec! Adria a ja sme boli konečne a navždy doma.“

Bezpochyby je to pre mňa - a myslím, že aj pre veľa ľudí, ktorí milujú históriu tohto športu - najlepší turnaj na svete. Cítim sa tu ako doma.

V Paríži k nám susedia klopali o deviatej či desiatej večer, že moje deti by nemali hrať futbal. Trápilo ma to a malo to vplyv aj na moje výkony na ihrisku. V Paríži sa mi po osobnej stránke nedarilo dobre.

Keď som mal sedem alebo osem rokov, spomínam si, ako som chodil s otcom, strýkom a bratmi. Vždy sme chodili na štadión.

Keď ľudia žijú jeden na druhom, niet od koho sa vzďaľovať, aby to prekonávali, a oveľa menej ich zaujímajú západné, stredostavovské predstavy o blízkosti. Ich životy sú aj tak dostatočne prepletené.

Keď Žid navštívi Jeruzalem po prvýkrát, nie je to jeho prvá návšteva; je to návrat domov.

Pred rokom som odišla z domova do školy a už nikdy som sa nevrátila.