Rita Levi-Montalciniová

Som ateistka: neviem, čo znamená veriť v Boha.

Mladí potrebujú vedieť, aké majú šťastie, že sa narodili v tejto nádhernej krajine, v Taliansku.

Tí, ktorí majú šťastie mať vieru, dostávajú veľkú oporu vo všetkých životných etapách. Ak namiesto antropomorfného Boha, ktorý odmeňuje dobrých, dosadíme imperatív vtlačený do nášho genetického programu, že dobré skutky majú cenu samy osebe a že zlo má svoj vlastný trest, nájde rovnakú odpoveď neveriaci aj veriaci.

Po storočiach driemot sa mladé ženy môžu konečne pozerať do budúcnosti, ktorú si formujú vlastnými rukami.

Nedokonalosť – nie dokonalosť – je konečným výsledkom programu zapísaného v tomto úžasne zložitom stroji, akým je ľudský mozog, a vplyvov, ktorými na nás pôsobí prostredie a tí, čo sa o nás starajú počas dlhých rokov nášho telesného, psychického a intelektuálneho vývoja.

Považujem nedokonalosť za darwinovskú pružinu prirodzeného výberu. Dnešný hmyz je napríklad rovnaký ako pred šiestimi miliónmi rokov: bol už dokonalý a nemal dôvod sa meniť. Človek bol naopak nedokonalý a to bolo hybnou silou jeho vlastného vývoja a evolúcie.

V tomto smere som nikdy nemala žiadne váhanie ani ľútosť. Môj život obohatili vynikajúce ľudské vzťahy, práca a záujmy. Nikdy som sa necítila osamelá.

V živote mi všetko išlo ľahko. Ťažkosti som sa vždy dokázala striasť ako voda z kačacích krídel.

Človeka ničí podlízavosť, konformizmus a servilnosť, a nie agresivita, ktorá je v prostredí oveľa častejšia než v nás samých.

Trochu som stratila zrak, veľa zo sluchu. Na konferenciách nevidím prezentácie a nepočujem dobre. No teraz myslím viac, než keď som mala dvadsať. Telo si môže robiť, čo chce. Ja nie som telo: ja som myseľ.