Rita Levi-Montalciniová

Tento článok venujem Viktorovi Hamburgerovi, ktorý toto bádanie podnietil a podieľal sa naň a ktorému som navždy zaviazaná za neoceniteľné podnety a štedrosť. Bez neho by sme sa o faktore rastu nervov nikdy nedozvedeli.

V tejto skeptickej atmosfére faktor rastu nervov čo najpresvedčivejšie potvrdil svoju životne dôležitú úlohu v živote svojich cieľových buniek.

Šťastie, a nie vypočítané hľadanie, určilo nový, nanajvýš priaznivý obrat udalostí.

Nádor naznačil svoju existenciu prvýkrát v St. Louis, ale odhalil sa až v Riu de Janeiro, a to divadelným a veľkolepým spôsobom, ako keby ho podnietila jasná atmosféra toho výbušného a prekypujúceho prejavu života, akým je karneval v Riu.

Dve možnosti, ktoré nám vtedy ostali, boli buď emigrovať do Spojených štátov, alebo sa venovať činnosti, ktorá nepotrebovala ani podporu, ani spojenie s vonkajším árijským svetom, v ktorom sme žili. Moja rodina zvolila túto druhú možnosť. Rozhodla som sa preto zriadiť doma malú výskumnú jednotku a umiestnila som ju vo svojej spálni.

Obaja rodičia boli veľmi kultivovaní a vštepili nám vysoké ocenenie intelektuálnej práce.

Ako dvadsaťročná som si uvedomila, že sa nemôžem prispôsobiť ženskej úlohe, ako ju chápal môj otec, a požiadala som ho o dovolenie venovať sa profesionálnej kariére. Za osem mesiacov som doplnila medzery v latinčine, gréčtine a matematike, odmaturovala som a nastúpila na lekársku fakultu v Turíne.

Faktor rastu nervov by sa možno nikdy neobjavil, nebyť dôkladnej neurobiologickej prípravy, ktorú som získala vo svojej rodnej krajine na Turínskej univerzite, a najštedrejšej pohostinnosti a neoceniteľnej vedeckej a technickej pomoci, ktorej sa mi dostalo na Washingtonskej univerzite, kde som strávila tridsať najšťastnejších a najproduktívnejších rokov svojho života.

Trvalo však viac než tri desaťročia, kým sme si uvedomili zložitosť problému, ktorý sa dodnes intenzívne skúma na celom svete.

Odvtedy sme si užívali každú minútu tohto dobrodružstva, ktoré nás malo priviesť do Štokholmu.