Pablo Picasso

Keď som bol dieťa, moja matka mi povedala: „Ak budeš vojak, staneš sa generálom. Ak budeš mních, staneš sa pápežom.“ Namiesto toho som bol maliar a stal sa zo mňa Picasso.

Umenie nie je určené na to, aby zdobilo izby. Je to útočná zbraň v obrane proti nepriateľovi.

Podstatné je v našej dobe slabej morálky vytvárať nadšenie. Koľko ľudí naozaj čítalo Homéra? A predsa oň hovorí celý svet - takto vzniká homérska legenda. Legenda v tomto zmysle je cenným podnetom. Nadšenie je to, čo najviac potrebujeme - my aj mladá generácia.

Maliar prechádza stavmi naplnenia a vyprázdnenia. V tom spočíva celé tajomstvo umenia. Idem sa prejsť do lesa pri Fontainebleau. Dostanem zelenú nevoľnosť. Musím sa tohto pocitu zbaviť tak, že ho vložím do obrazu. Vládne v ňom zelená. Maliar maľuje preto, aby sa zbavil pocitov a videní.

Každý chce porozumieť maľbe. Prečo sa nesnažia porozumieť spevu vtákov? Prečo majú radi noc, kvet, všetko, čo človeka obklopuje, bez toho, aby sa to pokúšali pochopiť - a pri maľbe chcú za každú cenu rozumieť? Nech pochopia predovšetkým, že umelec tvorí z vnútornej nutnosti, že aj on je len nepatrnou súčasťou sveta, ktorej netreba pripisovať väčší význam než mnohým iným veciam v prírode, ktoré nás očarúvajú, hoci si ich nevysvetľujeme. Gertrúda Steinová mi kedysi nadšene povedala, že konečne pochopila, čo znázorňuje môj obraz: troch hudobníkov. Bolo to zátišie!!

Keď sme maľovali kubistické obrazy, naším zámerom nebolo vytvoriť kubistické obrazy, ale vyjadriť to, čo bolo v nás. Nikto nám neurčoval smer a naši priatelia básnici síce naše hľadanie pozorne sledovali, no nikdy nám ho nediktovali.

Akademická výchova ku kráse je podvod. Boli sme oklamaní. Krásy Parthenónu, Venuše, nymfy, Narcisovia - to všetko sú len lži. Umenie nie je uplatňovaním kánonu krásy, ale tým, čo dokáže vymyslieť inštinkt a rozum nad rámec akéhokoľvek kánonu.

S maľbou zaobchádzam tak, ako zaobchádzam s vecami - okno maľujem tak, ako sa pozerám z okna. Ak sa mi v obraze otvorené okno nepáči, zatiahnem záclonu a zavriem ho, tak ako by som to urobil vo vlastnej izbe. V maľbe, rovnako ako v živote, treba konať priamo.

Ako môžete od diváka očakávať, že môj obraz prežije tak, ako som ho prežíval ja? Obraz vo mne vzniká už dávno predtým - kto vie, ako dávno - cítil, videl a maľoval som ho, a predsa na druhý deň mu už ani ja sám nerozumiem. Ako môže niekto preniknúť do mojich snov, mojich pudov, mojich túžob, mojich myšlienok, ktoré sa formovali tak dlho a napokon vystúpili na povrch, a najmä pochopiť, čo som do obrazu vložil, možno aj nevedomky?

Nezáleží na tom, čo umelec robí, ale na tom, čím je. Cézanne by ma nikdy nezaujímal, keby žil a myslel ako Jacques-Émile Blanche, aj keby jablko, ktoré namaľoval, bolo desaťkrát krajšie. Zaujíma nás Cézannov nepokoj, jeho odkaz, Van Goghovo utrpenie - skrátka vnútorná dráma človeka. Všetko ostatné je klamné.