Nicholas Carr

táto schopnosť byť hlbokými, osamelými mysliteľmi bola v širokom oblúku intelektuálnych dejín vlastne akousi anomáliou.

naším prirodzeným stavom mysle, ktorý siaha do čias jaskynných ľudí, ktorí museli dávať pozor na veci vyskakujúce odniekiaľ, je byť roztržitý, neustále presúvať pozornosť.

Ale okrem technologického pokroku vidno aj druh ľudského úpadku vo všetkých týchto rozptýleniach.

keď ľudia zdokonaľujú svoju schopnosť robiť online viac vecí naraz, ich myslenie sa stáva menej tvorivým. Stávajú sa náchylnejšími informácie len spracúvať, než o nich sami hlboko premýšľať.

čím viac času trávime surfovaním, preletovaním a skenovaním online, multitaskingom a spracúvaním množstva vyrušení, tým zdatnejší sme v tomto spôsobe myslenia. No zároveň začíname strácať schopnosť venovať pozornosť, sústrediť sa, byť kontemplatívni a introspektívni.

aj ako dospelí máme veľmi plastický mozog. Je veľmi tvárny; prispôsobuje sa na bunkovej úrovni tomu, čo práve robíme.

Sadol som si ku knihe alebo dlhému článku a po pár stranách chcel môj mozog robiť to, čo robí, keď som online: kontrolovať e-maily, klikať na odkazy, niečo googliť, skákať zo stránky na stránku.

Pred pár rokmi, okolo roku 2007, som si všimol, že vlastne strácam schopnosť sa sústrediť. A to aj vtedy, keď som nebol online.