Milan Kňažko

Je to obrovská zodpovednosť. Trikrát toto slovo podčiarknem – obrovská!

Pretelesnili sa do iných strán, hlavne na Slovensku. Podstatné je, ako sa správajú: šíria strach, poplašné správy, pokrytectvo, lži, korupciu. To sú všetko jasné znaky bývalej totality. Treba mať oči otvorené a pri prvých náznakoch spustiť poplach, robiť niečo proti tomu.

Treba povedať, že v roku 1989, keď som mal štyridsaťštyri rokov, som sa začal cítiť dospelý a nechcel som už tieto odporné pretvárky.

Za tých sedem a pol roka som ho videl dvakrát, raz v Ilave a raz v Leopoldove.

Žiaci vôbec netušia, čo je to byť občanom. Už keď majú aspoň 15 rokov, mali by ich učiť, ako sa tvorí nejaký produkt, čo je to politická strana, čo je demokracia, sloboda, pravda.

Princípovo sme sa dohodli, že to nebude krvavé. Zjednodušujem to, keďže oni do nás nestrieľali, prevládlo rozhodnutie, že my ich nebudeme vešať.

Koncom päťdesiatych rokov už nebolo treba stínať hlavy, stačilo zdvihnúť prst a hlavy sa stiahli, bol tu poriadok.

V šesťdesiatych rokoch sa hľadala ľudská tvár zverského režimu, ale, žiaľ, takýto režim neznesie ľudskú tvár.

Toto je minulosť, toto boli zločiny, tento zradil republiku, zaslúži si naše opovrhnutie a to je všetko.

Vtedy sme nemali tie informácie, ktoré máme dnes. Nevedeli sme, či sa režim naozaj zrúti.