Marina Abramović

Ak je umenie len politické, stáva sa z neho noviny. Dá sa použiť raz a nasledujúci deň sú to včerajšie správy. Dlhý život umeniu dávajú len vrstvy významu – vďaka nim si spoločnosť časom z diela berie to, čo potrebuje.

Dospela som k presvedčeniu, že umenie musí znepokojovať, musí klásť otázky, musí predvídať budúcnosť.

Zažila som absolútnu slobodu – cítila som, že moje telo je bez hraníc, nekonečné; že bolesť nezáleží, že nezáleží vôbec na ničom – a opojilo ma to.

Umenie bolo život a smrť. Nebolo nič iné.

To neznamená, že som nebojácna. Práve naopak. Myšlienka smrti ma desí.

Veľká časť mňa je nadšená z neznámeho, z myšlienky riskovať. Keď ide o riskantné veci, je mi to jedno. Jednoducho do toho idem.

Keď som bola mladá, bolo pre mňa nemožné hovoriť s ľuďmi. Dnes dokážem stáť pred tromi tisíckami ľudí bez akýchkoľvek poznámok.

Moje prvé obrazy boli o mojich snoch. Boli pre mňa skutočnejšie ako realita, v ktorej som žila – moja realita sa mi nepáčila.

Vtedy som vedela, že toto je môj nástroj, že telo je môj nástroj.

Zakaždým, keď ma strčíte do jednej škatuľky, vyskočím z nej do niečoho iného.