Juraj Jakubisko

Už nemôžem súperiť s mladými. My sme ten experiment dovŕšili, títo chlapci už nič nové nevymyslia.

Človek musel vymyslieť nejakú teóriu, aby bol zaujímavý.

Takže keď som prišiel do Prahy, bolo to zázračné mesto, v ktorom sa stalo skutočnosťou to, o čom som sníval.

Generácia môjho otca takýto odstup mala, ale ja som to nikdy nezažil. Naopak, dokonca tam bol v niečom obdiv, že sme trochu iní.

Ale keď je producentka, trochu ju rešpektovať musím.

Keď som si ju bral, všetci hovorili, že to nevydrží ani pol roka, a ja som si povedal, že vám ukážem, vydržím rok. Rok som vydržal a potom som zabudol, že by som sa mal rozviesť.

Myslím si, že spolu žijeme tak dlho, pretože sa dopĺňame.

Tá radosť bola z toho, že keď sa ľudia po vojne zobudia, dostanú strašnú chuť pracovať, chuť žiť, je to obrovské šťastie, že všetko to nešťastie prežili, a začínajú budovať nový život, nový svet.

Ak existuje pre režiséra peklo, nie je to ten kotol, v ktorom ma budú variť, ale to, že ten kotol stojí v projekčnej miestnosti, kde mi premietajú všetky moje staré filmy. To je strašné utrpenie.

Je to fabulácia, ale nefabuloval som to ja, fabuloval to život.