John Muir

Hory volajú a ja musím ísť.

Žijeme umelo v mestách, sme choľavejší a nikdy nespoznáme sami seba.

Kedysi som závidel otcovi nášho rodu, že žil v kontakte s novovytvorenými poliami a rastlinami Edenu; no už viac nezávidím, pretože som zistil, že aj ja žijem v „úsvite stvorenia“. Ranné hviezdy stále spievajú spolu a svet, ktorý nie je ešte ani spoly dotvorený, sa každým dňom stáva krajším.

Putoval som od skaly ku skale, od potoka k potoku, od hája k háju. Kde ma zastihla noc, tam som táboril. Keď som objavil novú rastlinu, sadol som si k nej na minútu alebo na deň, aby som sa s ňou zoznámil a počul, čo mi povie. … Pýtal som sa balvanov, ktoré som stretol, odkiaľ prišli a kam idú.

Človek, ako vyšiel z rúk svojho Stvoriteľa, bol básnický v mysli aj v tele, ale hrubé pohanstvo civilizácie vo všeobecnosti zničilo Prírodu, poéziu a všetko duchovné.

Budem nasledovať svoje inštinkty, byť sám sebou v dobrom či zlom a uvidím, aký bude výsledok. Kým budem žiť, budem počuť spievať vodopády, vtáky a vetry. Budem vykladať skaly, učiť sa jazyk záplavy, búrky a lavíny. Zoznámim sa s ľadovcami a divokými záhradami a dostanem sa čo najbližšie k srdcu sveta.

Tu sa končí môj navždy nezabudnuteľný prvý výlet do vysokej Sierry. Prešiel som Pohorím svetla, určite najjasnejším a najlepším zo všetkého, čo Pán postavil; a radujúc sa z jeho slávy, ochotne, vďačne a s nádejou sa modlím, aby som ho mohol ešte raz vidieť.

Človeku sa neustále pripomína nekonečná štedrosť a plodnosť Prírody – nevyčerpateľná hojnosť uprostred toho, čo sa zdá byť obrovským plytvaním. A predsa, keď nahliadneme do ktorejkoľvek z jej činností, ktoré sú v dosahu nášho rozumu, zistíme, že ani zrnko jej materiálu sa nemíňa ani neopotrebúva. Večne plynie od užitku k užitku, od krásy k ešte vyššej kráse.

Všetko plynie – smeruje niekam, zvieratá aj takzvané neživé skaly, rovnako ako voda. Tak sneh plynie rýchlo či pomaly vo veľkolepých ľadovcoch a lavínach, vzduch v majestátnych záplavách nesie minerály, listy rastlín, semená, spóry, s prúdmi hudby a vône; vodné toky nesú skaly... Kým hviezdy sa unášajú vesmírom, pulzujúc stále ďalej ako krvinky v teplom srdci Prírody.

Keď sa pokúšame vybrať čokoľvek samo osebe, zisťujeme, že je to pripojené ku všetkému ostatnému vo vesmíre.