John Gottman

Podstatné je, že neurózy nemusia manželstvo zničiť. Ak dokážete akceptovať „bláznivú“ stránku toho druhého a pristupovať k nej s láskavosťou, náklonnosťou a úctou, vaše manželstvo môže prekvitať.

„Negatívne porovnávania“ - namiesto toho, aby sme v sebe pestovali vďačnosť za to, čo s partnerom máme, pestujeme si zatrpknutosť nad tým, čo nám chýba.

Keď sa zamilujeme, správame sa väčšinou čo najlepšie a ukazujeme svoju najzdravšiu stránku. No ako vzťah pokračuje, každý z nás sa stáva skutočnejším, priehľadnejším, a teda aj zraniteľnejším.

Opakom hry nie je práca, ale depresia. Keď je náš život presiaknutý hrou, dokážeme vidieť absurdné vo vážnom a nachádzať vzrušenie v obyčajnom.

Nemajú výhrady voči tomu, keď ich deti prejavujú hnev, smútok alebo strach. Ani ich neignorujú. Namiesto toho prijímajú negatívne emócie ako súčasť života a citové chvíle využívajú ako príležitosť na učenie.

Naši partneri nemusia vždy myslieť rovnako ako my. Práve to robí život zaujímavým - bolo by nudné byť vydatá alebo ženatý sám so sebou.

Keď rodičia ponúkajú deťom empatiu a pomáhajú im zvládať negatívne pocity ako hnev, smútok a strach, budujú tým mosty vernosti a náklonnosti.

Zrada je v zásade akýkoľvek čin alebo životné rozhodnutie, ktoré nestavia záväzok na prvé miesto a partnera nekladie „nad všetkých ostatných“.

Keď to pochopíte, budete pripravení prijať jednu z najprekvapivejších právd o manželstve: väčšinu manželských sporov nemožno vyriešiť.

Keď spolu vyjednávate len z pozície vlastného záujmu, nie spoločného prospechu, nevybudovali ste si dôveru, záväzok ani základ vzájomnej vernosti - pretože v tomto vzťahu vlastne ani nie ste naozaj prítomní.