Golda Meirová

Radšej zostanem nažive a budem kritizovaná, než aby ma ľutovali.

Nie je náhoda, že ma mnohí obviňujú, že vediem verejné záležitosti srdcom namiesto hlavy. No a čo, ak to tak je? Tí, ktorí nevedia plakať celým srdcom, nevedia ani smiať sa.

Predovšetkým je táto krajina naša vlastná. Nikto nemusí ráno vstávať a báť sa, čo si o ňom myslia jeho susedia.

Som tiež vďačná, že žijem v krajine, ktorej ľudia sa naučili žiť ďalej v mori nenávisti bez toho, aby nenávideli tých, ktorí ich chcú zničiť, a bez toho, aby sa vzdali vlastnej vízie mieru. Naučiť sa to je veľké umenie, ktorého recept nie je nikde zapísaný.

Nemožno a nesmie sa snažiť vymazať minulosť len preto, že nezapadá do prítomnosti.

Pesimizmus je luxus, ktorý si Žid nikdy nemôže dovoliť.

Byť alebo nebyť nie je otázkou kompromisu. Buď budete, alebo nebudete.

Poviem vám, čo máme my Izraelčania proti Mojžišovi. Viedol nás 40 rokov púšťou, aby nás priviedol na jediné miesto na Strednom východe, ktoré nemá ropu!

Zodpovedáme nielen tým, ktorí sú v Izraeli, ale aj tým generáciám, ktoré už nie sú, tým miliónom, ktorí zomreli za nášho života, Židom po celom svete a generáciám Židov, ktoré prídu. Nenávidíme vojnu. Netešíme sa z víťazstiev. Tešíme sa, keď sa vypestuje nový druh bavlny a keď v Izraeli rozkvitnú jahody.

Ak si musíme vybrať medzi tým, že sme mŕtvi a ľutovaní, a tým, že sme nažive so zlou povesťou, radšej budeme nažive so zlou povesťou.