Esther Perel

Je ťažké prežívať túžbu, keď vás ťaží starosť.

Očakávame, že nám jeden človek dá to, čo kedysi poskytovala celá dedina – a pritom žijeme dvakrát tak dlho.

Je ťažké cítiť príťažlivosť k niekomu, kto sa vzdal vlastnej autonómie.

Každý by si mal pestovať tajnú záhradu.

Láska je nádoba, ktorá obsahuje istotu aj dobrodružstvo, a záväzok ponúka jeden z najväčších luxusov života – čas. Manželstvo nie je koncom romantiky, je jej začiatkom.

Láska stojí na dvoch pilieroch: odovzdaní sa a autonómii. Naša potreba spolupatričnosti existuje popri našej potrebe oddelenosti. Jedno nemôže byť bez druhého. Pri príliš veľkej vzdialenosti nemôže vzniknúť spojenie. No priveľké splynutie zase vymazáva oddelenosť dvoch samostatných jedincov. Vtedy už niet čo prekračovať, niet mosta, po ktorom by sme mohli prejsť, nikoho, koho by sme mohli navštíviť na druhej strane, žiadny iný vnútorný svet, do ktorého by sme mohli vstúpiť. Keď ľudia splynú – keď sa z dvoch stane jeden – spojenie už nie je možné. Niet s kým sa spojiť. Oddelenosť je teda predpokladom spojenia: to je základný paradox intimity a sexu.