Emília Vášáryová

Banská Štiavnica bývala bohaté mesto. Miešali sa tam Slováci, Maďari, Česi, Židia. Taký multikultúrny život.

Divadelnú češtinu nezvládam. Neodvážila by som sa. Javiskovú reč mám spojenú naozaj len s materinským jazykom.

Neznášam, keď sa chcem pozerať na plátno a niekto vedľa mňa mľaská. Nie som predsa prasiatko, aby som sa musela v sále napchávať kukuricou.

Keď ma nejaký autor sklame, dám mu ešte šancu. A keď sklame druhýkrát, už ho nečítam. Svojím časom zbytočne neplytvám.

Je mi na nej sympatické, že to nevzdáva. Ide a ide. Lenže boží mlyny melú, naše činy nás dobiehajú. Niekedy sa napriek snahe nedá jednoducho povedať: nič sa nestalo. Niekedy nás život dobehne.

Je to dosť veľké šťastie, že patríme do Európy.

Na javisku hrám vždy po slovensky, lebo inak by som sa neodvážila. Javisková reč, divadelná reč, je predsa len iná a aj v češtine musí byť perfektná.

Český film vždy pomáhal slovenskému.

Ale rozhodne by som si nenechala robiť nejaké plastické operácie, aby som si vylepšila zjav. Myslím si, že by mi to ani príliš nepomohlo. Tie roky sa nakoniec aj tak vidia.

Okrem toho, že cvičím a zdravo jem, nič so sebou nerobím. Chcem, aby zo mňa vyžarovalo určité vnútorné vyrovnanie sa s osudom, pozitívny pohľad na život.