Emil Zátopek

Mojím víťazstvom si sa tak rozohnila, že si to z nadšenia hodila o dva metre ďalej.

Beh je ľahko pochopiteľný. Musíš byť dostatočne rýchly – musíš mať vytrvalosť.

Prečo by som mal trénovať pomalý beh? Pomaly bežať už viem. Chcem sa naučiť bežať rýchlo.

Budem bežať s dokonalým štýlom, až keď začnú preteky hodnotiť podľa krásy, ako krasokorčuľovanie. Zatiaľ chcem len bežať čo najrýchlejšie.

Nie z priateľstva, ale preto, že si si to zaslúžil.

Moje maximum bolo päťdesiat kilometrov za deň, tristopäťdesiat kilometrov za týždeň, čo je zhruba dvesto míľ.

Ani som po tom nebol zadýchaný. Svetový rekord nikdy nebol taký ľahký. Zistil som, že trate nad desať kilometrov mi vyhovujú viac než tie kratšie.

Veľa ľudí hovorilo: „Tak čo, Emil, budú v Helsinkách dve zlaté namiesto jednej ako v Londýne?“ Podplukovník Sabl mal zaujímavejší nápad: „Vieš, najkrajšie riešenie by bolo prihlásiť sa na všetky tri vytrvalostné trate a vyhrať ich všetky. Čo je pre teba maratón, keď aj tak denne odbehneš tridsať kilometrov?“

Na druhé poschodie sa nedá vyjsť bez rebríka. Keď si stanovíš cieľ príliš vysoko a nesplníš ho, tvoje nadšenie sa zmení na horkosť. Skús cieľ, ktorý je primeraný, a potom ho postupne zvyšuj.

Atlét nemôže bežať s peniazmi vo vreckách. Musí bežať s nádejou v srdci a snami v hlave.