Carl Gustav Jung

Niet inej cesty. Všetky ostatné cesty sú falošné.

Duša moja, duša moja, kde si? Počuješ ma? Hovorím, volám ťa – si tam?

Mlč a počúvaj: rozpoznal si svoje šialenstvo a priznávaš si ho?

Každý krok bližšie k mojej duši vyvoláva posmešný smiech mojich démonov.

Prijatie seba samého je podstatou celého morálneho problému a stelesnením celého životného postoja. To, že nakŕmim hladného, že odpustím urážku, že v mene Krista milujem svojho nepriateľa – to všetko sú nesporne veľké cnosti. Čo urobím jednému z týchto najmenších mojich bratov, to urobím Kristovi. Čo však ak zistím, že ten najmenší zo všetkých, ten najúbohejší zo všetkých žobrákov, ten najnehanebnejší zo všetkých previnilcov, sám ten nepriateľ – že títo všetci sú vo mne, a že ja sám potrebujem almužnu vlastnej dobroty – že ja sám som ten nepriateľ, ktorého treba milovať – čo potom?

Už ako dieťa som sa cítil sám a dodnes je to tak, pretože poznám veci a musím naznačovať veci, o ktorých zjavne nikto iný nevie a väčšinou o nich ani vedieť nechce.

Samota nepramení z toho, že okolo seba nemáme ľudí, ale z toho, že im nedokážeme oznámiť veci, ktoré sa nám zdajú dôležité.

Pre nedostatok empirických údajov nemám ani vedomosti, ani pochopenie pre také formy bytia, ktoré sa bežne označujú ako duchovné.

Nakoľko dokážeme rozoznať, jediným zmyslom ľudskej existencie je zažať svetlo v temnote holého bytia.

Vždy potrebujeme vonkajší bod opory, aby sme mohli použiť páku kritiky.