Barbara McClintock

Záver sa zdá nevyhnutný: bunky dokážu vycítiť prítomnosť zlomených koncov chromozómov vo svojich jadrách a následne spustiť mechanizmus, ktorý tieto konce zblíži a potom ich navzájom spojí.

Vtedy boli naše vedomosti o chromozómoch a génoch obmedzené. Spätne by sme ich mohli nazvať primitívnymi. Gény boli „korálky“ usporiadané v lineárnom poradí na „šnúre“ chromozómu.

Tieto sa ukázali byť transponovateľnými prvkami, ktoré dokážu presne regulovať génové expresie. Preto som ich nazvala „riadiace prvky“.

Po pozorovaní mnohých takýchto dvojitých sektorov som dospela k záveru, že regulácia vzoru génovej expresie v týchto prípadoch súvisí s udalosťou pri mitóze, pri ktorej jedna dcérska bunka niečo získala a druhá to stratila.

Presvedčená, že pozorujem základný genetický jav, venovala som odvtedy všetku pozornosť tomu, aby som zistila, čo presne jedna bunka získala a druhá stratila.

Pochybujem, že sa to dalo predvídať pred pokusom z roku 1944. Muselo sa to objaviť náhodou.

Nepochybne vyjdeme z tohto revolučného obdobia s pozmenenými názormi na súčasti buniek a spôsob ich fungovania, no len preto, aby sme čakali na príchod ďalšej revolučnej fázy, ktorá opäť prinesie ohromujúce zmeny v predstavách.

Mala som to potešenie byť svedkom a zažiť vzrušenie, ktoré vyvolali revolučné zmeny v genetických predstavách za posledných šesťdesiat a niečo rokov.

Reakcie genómov na nečakané výzvy nie sú také presne naprogramované. Napriek tomu sú vnímané a genóm na ne odpovedá zreteľným, no spočiatku nepredvídaným spôsobom.

Musí tu existovať nejaký snímací mechanizmus, ktorý bunku upozorní na hroziace nebezpečenstvo a spustí usporiadaný sled udalostí, ktorý toto nebezpečenstvo zmierni.