Barbara McClintock

O súčastiach genómov, ktoré by sa mohli použiť na takúto prestavbu, vieme. O tom, ako bunka vníma nebezpečenstvo a spúšťa naň reakcie, ktoré sú často skutočne pozoruhodné, však nevieme nič.

V budúcnosti sa pozornosť nepochybne sústredí na genóm, s hlbším uvedomením jeho významu ako vysoko citlivého orgánu bunky, ktorý monitoruje genómové činnosti a opravuje bežné chyby, vníma nezvyčajné a neočakávané udalosti a reaguje na ne, často prestavbou genómu.

Možno bezpečne povedať, že žiadne dve rastliny získané z kalusu nie sú celkom rovnaké a žiadna nie je celkom ako rastlina, ktorá poskytla bunku alebo bunky pre tkanivovú kultúru.

Čoraz zreteľnejšie je, že o možnostiach genómu vieme málo. Napriek tomu nás mnohé dôkazy presviedčajú, že musia byť obrovské.

Snímacie zariadenia a signály, ktoré tieto úpravy spúšťajú, presahujú našu súčasnú schopnosť ich pochopiť.

Cieľom do budúcnosti by bolo zistiť, do akej miery bunka pozná samu seba a ako využíva toto poznanie „premyslene“, keď čelí výzve.

Mnohé takéto nehody a ich korekcie by sa nezistili, pokiaľ by na ne neupozornila nejaká udalosť či pozorovanie.

Bunky musia byť pripravené reagovať na mnohé zdroje stresu. Nehody, ktoré ovplyvňujú fungovanie bunky, sa musia diať nepretržite. Vnímanie týchto nehôd a spúšťanie opravných systémov je nevyhnutné.

Dôkazy z röntgenového žiarenia, kruhových chromozómov a z neskorších pokusov jednoznačne podporujú záver, že zlomené konce sa navzájom nájdu a spoja. Výzva je zvládnutá naprogramovanou odpoveďou.

Schopnosť bunky vycítiť tieto zlomené konce, nasmerovať ich k sebe a potom ich spojiť tak, aby bolo spojenie dvoch reťazcov DNA správne orientované, je mimoriadne výpovedným príkladom citlivosti buniek voči všetkému, čo sa v nich deje. Robia múdre rozhodnutia a podľa nich konajú.