Angela Merkelová

Ako spolková kancelárka si často musím klásť otázku: Robím správnu vec? Robím niečo preto, že je to správne, alebo len preto, že je to možné?

Viac než kedykoľvek predtým musíme myslieť a konať multilaterálne namiesto jednostranne, globálne namiesto národne, kozmopolitne a nie izolacionisticky. Skrátka: spoločne namiesto osamote.

To, čo sa zdá pevné a nemenné, sa môže v skutočnosti zmeniť. A vo veciach veľkých i malých začína každá zmena v mysli.

Berlínsky múr však za všetky tie roky nedokázal jedno: Nemohol vnútiť hranice môjmu vlastnému vnútornému mysleniu. Moja osobnosť, moja predstavivosť, moje túžby – tie nemohli byť obmedzené zákazmi a nátlakom.

Patrí to k otvorenej demokracii: že politické rozhodnutia robíme aj transparentnými a vysvetľujeme ich. Že naše konanie čo najlepšie odôvodňujeme a komunikujeme, aby bolo zrozumiteľné.

Chceme byť jeden druhému blízki, najmä v časoch núdze. Náklonnosť poznáme ako telesnú blízkosť alebo dotyk. No v tejto chvíli je, žiaľ, pravý opak. A to musia naozaj všetci pochopiť: V tejto chvíli je len odstup prejavom starostlivosti.

Nepadnúť do paniky, ale ani na chvíľu si nemyslieť, že na nás to naozaj nezáleží. Nikto nie je nepostrádateľný. Záleží na všetkých, potrebné je úsilie nás všetkých.

Pre niekoho ako ja, pre koho boli sloboda cestovania a pohybu ťažko vybojovaným právom, sú takéto obmedzenia ospravedlniteľné len absolútnou nevyhnutnosťou. V demokracii by sa nikdy nemali prijímať ľahkovážne a len dočasne – ale v tejto chvíli sú nevyhnutné, aby sa zachránili životy.

Nie sú to len abstraktné čísla v štatistike, ale je to otec alebo starý otec, matka alebo stará mama, partnerka alebo partner, sú to ľudia. A sme spoločenstvo, v ktorom záleží na každom živote a na každom človeku.

Je to vážne. Berte to aj vy vážne. Od zjednotenia Nemecka – nie, od druhej svetovej vojny nebola pre našu krajinu výzva, pri ktorej by to tak veľmi záviselo od nášho spoločného solidárneho konania.