„Mám asi dosť voľnú predstavu o „práci", pretože si myslím, že už len byť nažive je toľko…“

Sme všetci rôzni ľudia, pretekáme z rôznych dôvodov. Som vďačný za to, čo som vo svojej kariére dosiahol. Cítim, že som dosiahol neuveriteľné výsledky, veľa som pre to obetoval. Pomohlo mi pri tom veľa ľudí. Ale obetovať sa takto rok čo rok už ďalej nedokážem.

Priznávam: neverím, že som sa niekedy zobudil šťastný z toho, že sa musím ísť trénovať – nie som na obete pripravený tak ako mnohí kolegovia. Potrebujem byť motivovaný a hlavne sa baviť.

Prečo by som mal trénovať pomalý beh? Pomaly bežať už viem. Chcem sa naučiť bežať rýchlo.

Moje maximum bolo päťdesiat kilometrov za deň, tristopäťdesiat kilometrov za týždeň, čo je zhruba dvesto míľ.

Prečo si ľudia myslia, že umelci sú niečím výnimoční? Je to len ďalšia práca.

Staré príslovie prevzaté z vonkajšieho, viditeľného sveta hovorí: „Iba ten, kto pracuje, dostáva chlieb." Nech je to akokoľvek zvláštne, toto príslovie sa presne nehodí práve na ten svet, ktorému patrí. Lebo vonkajší svet podlieha zákonu nedokonalosti, a znova a znova sa opakuje skúsenosť, že aj ten, kto nepracuje, dostáva chlieb, a že ten, kto spí, ho dostáva hojnejšie než ten, kto pracuje.