Zvyk piskľavo prehadzovať slovami „výborne!" často prezrádza temný pohľad na deti, a možno aj na ľudskú povahu.
Nejde len o to, či deti vedia, čo môžu očakávať, ale o to, či to, čo očakávajú, dáva zmysel.
Deťom sa nepomáha stať sa citlivými členmi spoločenstva, mravne uvažujúcimi jednotlivcami či kritickými mysliteľmi – skôr sa jednoducho cvičia v tom, aby poslúchali pokyny.
Uvedomil som si, že práve toto si mnohí ľudia v našej spoločnosti od detí želajú najviac: nie aby boli citlivé, tvorivé či zvedavé, ale jednoducho aby boli poslušné.
Svoje deti nemôžete prinútiť, aby niečo urobili. Jediné, čo dokážete, je vzbudiť v nich pocit, že to mali urobiť. A ony potom vo vás vzbudia pocit, že ste to v nich nemali vzbudzovať.
Som presvedčený, že najväčším dedičstvom, ktoré môžeme zanechať svojim deťom, sú šťastné spomienky: tie vzácne okamihy, tak podobné oblázkom na pláži, vyzdvihnuté z bieleho piesku a uložené do drobných škatuliek, ktoré ležia nerušené na vysokých policiach, kým jedného dňa nevypadnú a čas sa nezopakuje – s radosťou aj sladkým smútkom – v dieťati, ktoré je už dospelé.