Uvedomiť si, že ide len o nepríjemnosť, nie o katastrofu, ale len o nepríjemnú vec, je súčasťou toho, ako prídeš k sebe, súčasťou prebúdzania sa.
Aké je to skvelé, keď zistíme, že po časoch sklamania môže prísť radosť, že pocit viny za nedosiahnutie našich ideálov môže vystriedať hrdosť na to, že sme urobili všetko, čo sme mohli, a že hnev sa dá nasmerovať do tvorivých úspechov... a do snov, ktoré môžeme splniť.
Ale môžeme mieriť príliš vysoko. Alebo príliš nízko. Alebo príliš chaoticky. Tak zlyháme a žijeme v sklamaní, aj keď sa druhým zdá, že žijeme dobre.
Aj naše chvíle pochybností, aj naše zlyhania majú svoj účel – otužiť nás.
Perfekcionisti sú často depresívni, pretože ich realita nikdy nedosiahne svoj plný potenciál. Nikdy ho nedosiahne.
Základom hanby nie je nejaká naša osobná chyba, ale potupa, ponižovanie, ktoré cítime z toho, že musíme byť tým, čím sme, bez možnosti voľby, a že toto ponižovanie vidia všetci.