Nikto neopúšťa svoj svet bez toho, aby ho poznačili jeho korene, a bez toho, aby mu v duši ostala prázdnota. Nosíme v sebe spomienku na mnohé tkanivá, seba samých presiaknutých našou históriou, našou kultúrou; spomienku, niekedy roztrúsenú, inokedy ostrú a jasnú, na ulice nášho detstva, nášho dospievania; spomienku na čosi vzdialené, čo sa zrazu vynorí pred nami, v nás – nesmelé gesto, otvorenú dlaň, úsmev stratený v čase a nedorozumení, vetu, jednoduchú vetu, na ktorú možno už zabudol aj ten, kto ju vyslovil. Slovo, o ktoré sme sa tak dlho pokúšali a nikdy sme ho nevyslovili, vždy potlačené zábranami, strachom z odmietnutia – čo v sebe okrem nedostatku sebadôvery skrýva aj odmietnutie riskovať.