„Najhoršou vecou, akú možno naučiť človeka, je spoliehať sa na druhých, namiesto toho, aby…“

Noc celkom pominula. Na oblohe svietila ranná hviezda. Aj ja som sa stal iným človekom.

Nenormálne je to, že som normálny. Že som prežil a naďalej som miloval krásne dievčatá.

Veci, ktoré prerušia náš život, ktoré nás zastavia na mieste, môžu byť aj katalyzátorom nášho nového ja, nástrojmi, ktoré nám ukážu nový spôsob bytia a dajú nám nové videnie. Preto hovorím, že v každej kríze je aj premena. Dejú sa hrozné veci a bolia ako čert. No tieto zničujúce zážitky sú zároveň príležitosťou znovu sa zorganizovať a rozhodnúť sa, čo chceme od svojho života.

Počas prvých týždňov v Auschwitzi som sa naučila pravidlá prežitia. Ak ukradnete kúsok chleba strážcom, ste hrdinom, no ak ho ukradnete spoluväzňovi, je to hanba, zomriete; súperenie a ovládanie vás nikam nedovedú, spolupráca je základom hry; prežiť znamená prekročiť vlastné potreby a zaviazať sa niekomu alebo niečomu mimo seba.

Naše bolestivé skúsenosti nie sú príťažou – sú darom. Dávajú nám nadhľad a zmysel, príležitosť nájsť náš jedinečný účel a našu silu.

Niet nič ako návrat na miesto, ktoré zostalo nezmenené, aby ste zistili, ako veľmi ste sa sami zmenili.