„Rodič, ktorý pochváli úspech dieťaťa slovami "Tak si sa učil!", podporuje rastové…“

Detská trauma nie je doživotný trest.

Pocit bezpečnej väzby u dieťaťa - predstava, že ja, so všetkou svojou slávou, ale aj so všetkou svojou nedokonalosťou, som milované a prijímané - mu umožňuje podstupovať riziká vo svete, ale aj riziká s vlastnými emóciami.

Niekedy, možno, bude existovať dobre informované, dobre uvážené a predsa vrúcne verejné presvedčenie, že najsmrteľnejším zo všetkých hriechov je zmrzačenie detskej duše; lebo také zmrzačenie podkopáva životný princíp dôvery, bez ktorej je každý ľudský čin, nech sa cíti akokoľvek dobre a zdá sa akokoľvek správny, náchylný na skazenie ničivými formami svedomitosti.

Vidíš dieťa hrať sa, a je to skoro ako pozerať sa na maliara pri práci, lebo v hre dieťa hovorí veci bez toho, aby vyslovilo jediné slovo. Vidíš, ako rieši svoje problémy. Vidíš aj to, čo nie je v poriadku. Najmä malé deti majú ohromnú tvorivosť a všetko, čo je v nich, vystupuje na povrch vo voľnej hre.

Deti milujú a chcú byť milované a oveľa viac uprednostňujú radosť z úspechu pred triumfom nenávistného zlyhania. Nezamieňaj dieťa za jeho príznak.

Slabosť údov malých detí je nevinná, nie ich duše.