„Bez zamračených mrakov a bleskov by vinič spálilo usmievavé slnko.“

Rieky sú cesty, ktoré sa pohybujú a vezú nás tam, kam sa chceme dostať.

Zvláštne, že tvory bez chrbtice majú tie najtvrdšie panciere.

Samota je tichá búrka, ktorá láme všetky naše mŕtve konáre; no zároveň zaháňa naše živé korene hlbšie do živého srdca živej zeme.

Ochrana divokej prírody je vždy pretekom s časom.

Ľudia, ktorí naozaj chápu, čo sme stratili, sú tí istí, čo teraz zúfalo pobiehajú a snažia sa zachrániť, čo ešte zostalo.

Možno to nie je tak, že by ešte len mali získať reč - možno sme to my, kto o jednu prišiel.